Filipko S.
Filipko sa narodil v decembri 2003. Je to naše slniečko, ktoré nám rozjasňuje život už 13 rokov a každý deň nám prináša radosti, aj starosti. Je veselý a usmiaty, ale jeho zdravotný stav takmer vôbec nezodpovedá šťastnému výrazu v jeho detskej tváričke. Od narodenia bol veľmi pokojné dieťa a podľa prvých lekárskych správ sa nám narodil zdravý chlapček. Na tretí deň po narodení mu na naše urgovanie, že nevie sať, lekári zrazu diagnostikovali palatoschisis, teda rázštep podnebia a následne dysfágiu, čiže poruchu prehĺtania. Museli sme prejsť na kŕmenie odsávaným materským mliekom cez Habermanovu fľašu. K primárnym problémom sa postupne pridávali ďalšie: foramen ovale apertum a axiálna hypotónia.
Začali sa pre nás dni v znamení nekonečných hodín cvičenia Vojtovou a Bobathovou metódou v rehabilitačnom zariadení Harmony a absolvovanie rehabilitačných pobytov v Čilistove a v Dunajskej Lužnej. Napriek tomu, že Filipko ani v roku a pol nevedel poriadne samostatne sedieť, nakoniec sa rozbehol a začal chodiť. Napriek tomu, že je jeho chôdza ataktická a dodnes nevie ísť sám do podrepu ani po schodoch, pre nás je jeho schopnosť chodiť úspech a malý zázrak.
Po úvodnom zlepšení motoriky dostal Filipko vysoké horúčky, ktoré sa mu pravidelne vracali každý mesiac, trvali 3 dni a potom pominuli. Tieto horúčkové stavy, ktorých príčina nebola nikdy zistená, pretrvávali skoro tri roky. V tom čase prišlo k veľkému obratu v jeho dovtedajšom rozvoji – z džavotajúceho a chodiaceho chlapčeka sa stalo nehovoriace dieťa s výrazne limitovanou motorikou a zaostávaním v kognitívnej oblasti. Navyše sa pridružujú ďalšie diagnózy ako CVI (central visual impairment - kortikálna porucha zraku), hypogonadizmus a v priebehu posledných dvoch rokov aj epileptické záchvaty, ktoré Filipkovi odoberajú iskru a jas z očí.
Lekári dodnes nepoznajú odpoveď na otázku čo je príčinou jeho stavu a toľkých čiastkových klinických prejavov. Vo veku 13 rokov Filipko nemá stanovenú celkovú diagnózu. Je však bojovník a aj napriek nepriaznivému zdravotnému stavu bojuje a my s ním, snažiac sa vytvoriť mu prostredie, v ktorom by mohol napredovať. Prostredie plné prijatia, porozumenia, lásky a šťastia. Nevzdávame sa a neprestávame hľadať nové možnosti a metódy ako mu zlepšiť jeho zdravotný stav a dopátrať sa k jeho diagnóze.
Jeho objatia a úsmevy sú odmenou a stimulom, ktoré nás posúvajú vpred.
Filipkovi rodičia